„Konečne nejaká akcia,“ vravel som si, keď som za sebou po dlhšom čase zatváral veko Snivostroja. Konzílium Somnia síce nie je prísľubom žiadnej divokej prestrelky, ale aspoň budem mať o čom rozprávať Tomasovi. V poslednom čase je naša konverzácia dosť strohá. Zúžila sa len na obligátne: „Máš sa?“ – „V pohode, a ty?“
Na Konzíliu som sa tentoraz preniesol do avatara humanoidného psa. Bol to zvláštny pocit, cítiť, ako ma pod nažehlenou košeľou a kravatou šteklia chlpy a pred očami mi zavadzia dlhý čumák, na ktorého konci levitovali dve sklíčka okuliarov. Pozrel som sa na svoje ruky. Boli plné srsti a namiesto nechtov z nich trčali upravené pazúry. Na ľavom zápästí som mal pripnuté hodinky s ciferníkom a štyrmi ručičkami, z ktorých jedna išla úplne opačným smerom.
Toto telo sa mi však naozaj páčilo. Cítil som sa v ňom trochu ako Mr. Hyde. Široký hrudník v napasovanej košeli, na bruchu tehličky, tetovanie na zápästí a cez plece prehodená kožená taška, v ktorej ma ťažil Sky-pad (zastaranejšia verzia kryštalického tabletu).
Hneď po prvom kroku mi došlo, prečo mi byrokracia Konzília pridelila práve hostiteľa s hrubým kožuchom. Od mojej poslednej návštevy sa tu rapídne zmenila klíma. Fúkal tu ostrý, chladný vietor. Bolo to mimoriadne zvláštne, keďže sme sa nachádzali v umelo vytvorenom prostredí orbitálnej stanice.
Kráčal som po mramorových schodoch, ktoré viedli k hlavnému vchodu Konzília. Obrovské otáčavé dvere ma vpustili dnu a tam ma už čakal kamelot s tabuľkou v ruke. Svietil na nej nápis CR-333. Na sebe mal mundúr, ktorý nápadne pripomínal hotelového poslíčka. Na hrudi mal pripnutú zlatú menovku s malým symbolom Konzília Somnia a pod ňou obyčajnou fixkou nedbalo dopísané: „Milan“.
„Ty si škrečok?“ opýtal som sa asi stodridsaťcentimetrového humanoida, ktorému z naškrobenej košele trčala malá tučná hlavička s rozkošným ňufákom a plnými lícami.
„Neviem, čo je to ten škrečok, ale ak to vo vašej dimenzii nie je nejaký druh urážky, tak ma pokojne môžete nazývať škrečkom. Uprednostňujem však pomenovanie Milan. Dostal som ho od svojho otca po jeho obľúbenom pozemskom meste Miláno.“
„Oukej, Milan. Ideme na Úrad pre schvaľovanie neznámych technológií, čo je v súlade s bodom 5.a zo zmluvy medzi Alianciou a Konzíliom.“
„V poriadku, pane. Konzílium vašu návštevu pred mesiacom schválilo. Poďte za mnou.“
Pozrel som sa znova na svoje hodinky. Hodinová ručička stála tesne pred trojkou, minútová na číslici jedenásť, sekundová uháňala k dvanástke a tá posledná sa neúprosne točila úplne opačným smerom.
„Milan, prosím ťa, na čo presne slúži táto tmavomodrá ručička a prečo sa točí opačne?“ ukázal som mu ciferník.
„Táto ručička odrátava hodiny, ktoré zostávajú do začiatku cyklu Somnia.“
„Cyklu Somnia? A to je preboha čo?“
Škrečok Milan poskočil na špičky a vo výťahu stlačil tlačidlo najvyššieho poschodia.
„Väčšina pracovníkov Konzília sa v tomto období ukladá na hĺbkový zimný spánok. Práve sa totiž nachádzame na úplnom konci cyklu Vigilia.“ Keď vyslovil to posledné slovo, znelo to, akoby práve niečo prežúval vo svojich plných lícach.
„Čo to znamená? Konzílium bude mať koniec ordinačných hodín?“
„Hmm. Presne tak.“
Na najvyššom poschodí Konzília Somnia som bol naposledy vtedy, keď sme s Tomasom a Markusom podpisovali zmluvu medzi našou Alianciou a Konzíliom. V čakárni sa nezmenilo absolútne nič. Dokonca som mal pocit, že bytosti, ktoré tam čakali vtedy, tu sedia ešte aj dnes.
Stará koza raz za čas niekoho vypustila von a zavolala ďalšieho podľa zoznamu z kryštalického tabletu.
„Pááán Sméééral, prosíím!“ zabečala presne vo chvíli, keď som vošiel do čakárne.
Na stenách viseli obrazy, ktoré oslavovali mocné úspechy Konzília a jeho historické momenty. Miestnosť vlastne predsa len nebola úplne rovnaká, ako som si na začiatku myslel. Na stene totiž pribudol nový obraz. Na zemi pod ním bol ešte rozsypaný jemný prach, ktorý prezrádzal nedávnu inštaláciu. Vesmírne hmoždinky pevne držali majestátny výjav toho, ako Konzílium hrdinsky odohnalo z multivesmíru entitu známu pod menom AIKO.
„Takto to ale vôbec nebolo! Veď som bol pri tom!“ oznamujem škrečkovi Milanovi. Ten však nejavil absolútne žiaden záujem. Sústredene obhrýzal oriešok a stále si niečo nezrozumiteľne mumlal popod fúzy.
„Dimééénzia Céé Éér tri-tri-tri!“ zabečala kozia dáma s hlavou strčenou vo dverách.
Nebol čas na lamentovanie nad tým, ako si Konzílium byrokraticky prisvojilo naše zásluhy. Dnes som s nimi musel prebrať ďalší z prelomových nápadov Žanet.
Počas chôdze po hrubom tmavomodrom koberci som premýšľal, prečo táto záležitosť vlastne vyžaduje osobné jednanie. Naše subpriestorové vysielače predsa umožňujú prenášať dáta oboma smermi, a to vrátane dokonalého obrazu a zvuku. To si Konzílium naozaj nevie nainštalovať Zoom? povedal som si v duchu.
Škrečok Milan mi zdvorilo podržal nízke lietacie dvere pred tribunálom konzulov. Stanul som v sále, no tentoraz predo mnou nesedeli všetci členovia. Bol tam len jediný – Vrchný konzul. A to vo mne vyvolalo ešte väčší pocit zvedavosti.
„Zdravím, Vaša…“ Zasekol som sa uprostred vety, pretože som si zrazu nebol istý, akým titulom ho mám vlastne osloviť. Žanet mi to určite raz hovorila, ale vtedy ma asi zmiatol jej hlboký… prejav o niečom vedeckom.
„Eminencia. Vidím, že ostatní členovia Konzília nedorazili. Idem hádam nevhod?“
Vrchný konzul sa vzpriamil a pomaly vykročil k točitému schodisku, aby zišiel dole od obrovského rokovacieho stola.
„Zavolal som si vás v súkromnej záležitosti.“ Každé slovo neskutočne preťahoval a pri každej druhej slabike zišiel o jeden schod. „Ostatným už pomaly začínajú dni Somnia. Alebo zimný spánok, ako to voláte u vás.“
Konzul už stál priamo pri mne. Jeho jemné biele chĺpky so svetlozeleným melírom na hlave som ešte nikdy nevidel takto detailne. Stáli sme tam oproti sebe ako človek a leňochod… alebo vzhľadom na môjho avatara skôr ako pes a leňochod. Hlboko sa mi zadíval do očí.
„Môžem vám veriť, Vlado?“
„Veriť v čom?“ prehltol som nervózne.
„Že to, čo si tu dnes povieme, ostane len medzi nami troma.“ Obrátil zrak na Milana, ktorý však nejavil o rozhovor absolútne žiadny záujem a práve nahlas chrúmal svoj ďalší oriešok.
„Samozrejme, Eminencia. Mlčím ako hrob!“
„Hrob? Zvláštne prirovnanie. No dobre. Zavolal som si vás, pretože sme obdržali plány na novú 5D technológiu, ktorá kopíruje somniansky pamäťový kryštál.“
„Áno, Vaša Eminencia. Presne preto som sem aj prišiel. Je s tým nápadom azda nejaký problém?“
„Ale vôbec nie. Považujem ho za bravúrny kus technológie. Mám však pre ňu jedno oveľa špecifickejšie využitie, ktoré dokáže zrealizovať jedine vaša Žanet.“
Pozrel sa na mňa s takým vážnym a upretým pohľadom, že aj škrečok Milan na chvíľu prestal prežúvať.
„Smiem vedieť aké, Vaša Eminencia?“
„Samozrejme. Chcem modifikovať dátový prenos vedomia prístroja Somnia Machina tak, aby sa vedomie neprenieslo do alternatívneho tela v inej dimenzii, ale aby sa natrvalo okopírovalo na tento dátový disk.“
„Hmm, takže zálohovanie vedomia, vravíte?“ pousmial som sa. Rýchlo som pochopil, že toto rozhodne nie je tradičné byrokratické jednanie Konzília. Práve teraz sa pozerám na človeko-leňochoda, ktorý kuje niečo veľmi tajné a extrémne zaujímavé. A tým pádom by sme z toho mohli v budúcnosti aj niečo pre našu Alianciu vyžmýkať.
„Chcete žiť večne, Vaša Eminencia?“ spýtal som sa už úplne uvoľneným hlasom ostrieľaného diplomata.
„Také niečo. Samozrejme, všetko toto bude prísne mimo záznam. Oficiálne zasadnutie k vášmu návrhu odložím na dobu po cykle Somnia. Takže máte presne tridsaťštyri dní nerušeného výskumu, kým vašu technológiu byrokraticky zamietneme. Dovtedy by to Žanet určite zvládla dokončiť a všetky oficiálne záznamy ostanú čisté.“
„Samozrejme, Eminencia. Tak ja teda odchádzam strašne sklamaný z preloženia tohto dôležitého jednania,“ vravím mu s úsmevom a sprisahanecky na neho žmurkám jedným okom na znak toho, že si absolútne rozumieme.
Toto bol asi prvýkrát, čo som z ústredia Konzília odchádzal s úprimným nadšením. Už som sa nemohol dočkať, kedy túto tajnú správu oznámim Žanet.