MerryAngela Korfieldová a Entita „Blob“

Laboratórium zívalo tou najhoršou formou prázdnoty – tichom. Jediným zvukom v obrovskej hale bolo hučanie ventilátorov a tiché pospevovanie MerryAngely Korfieldovej. Sedela na vysokej stoličke, hompáľala nožičkami vo vzduchu a snažila sa nemyslieť na to, čo je za oknami. V umierajúcej dimenzii CR-999 bola poslednou svojho druhu. Každý deň bol len ozvenou minulosti.

Na laptope zatiaľ prebiehala analýza nudných dát. Bill a Fleer jej tu pred svojím zmiznutím na svadobnú cestu nechali podivnú želatínovú hmotu, ktorú zoškrabali z dna autoklávu pre biokultúry.

Cink.

Monitor blikol a Merry si pretrela kútik svojho jediného, obrovského oka. Naklonila sa k obrazovke.

VÝSLEDOK ANALÝZY:

Entita: Blob. Rasa želatínou.
Pôvod: Pricestovali pred 15 000 rokmi s poslednými Somnianmi.
Status: Extrémne vzácna, vysoko inteligentná forma života.

Merryangela prekvapene zažmurkala. Pozrela na hrudku v sklenenej miske. „A ja som si myslela, že si nejaký starý pripečený koláč,“ zašepkala a zľahka do hmoty ťukla prstom.

Želatína sa okamžite zavlnila a s tichým mlasknutím sa premenila na dokonalú, do detailov prepracovanú kópiu muffinu.

Merryn smiech preťal ticho laboratória prvýkrát po veľmi dlhej dobe. „S tebou bude ešte zábava!“

Zobrala si misku do náručia a začala testovať jeho limity. Ukázala prstom na sklenenú banku na stole – Blob sa poslušne natiahol a skopíroval ju. tentokrát ukázala na mikroskop – želatína vytvorila šošovky aj zaostrovacie kolieska. Potom Ukázala na svoju otáčavú stoličku – a o sekundu neskôr na stole trónila jej miniatúrna kópia.

Hrali sa hodiny. Pre Merry to bol najlepší deň od smrti jej rodičov. Konečne mala s kým… alebo s čím, tráviť čas. Keď sa umierajúce slnko vonku definitívne stratilo, uložila Bloba jemne späť do autoklávu. „Dobrú noc, kamarát.“

 Deň druhý

Ráno ju však opäť privítala zdrvujúca realita. Prázdne chodby, mŕtve obrazovky a pocit, že je vo vesmíre úplne sama. Dopila svoj ranný čaj a s novou nádejou zbehla dole do laboratória.

Otočila mohutným kolesom autoklávu. Dvere so zasyčaním povolili. „Dobré ráno!“ usmiala sa a ukázala na svoj laptop, očakávajúc, že Blob sa opäť predvedie.

Želatína sa pomaly vykotúľala von. Zjavne však nemala náladu na ranné predstavenia. Namiesto notebooku sa Blob s odporným mľasknutím premenil na dokonalú, vizuálne mimoriadne presvedčivú kópiu exkrementu.

Merryn úsmev zamrzol. „No tak, nebuď taký. Včera nám bolo fajn.“ Skúsila ho pohladiť, obmäkčiť ho, no Blob ju okázalo ignoroval.

Ukázala na stoličku. Nič. Ukázala na lampu. Žiadna reakcia. Želatína sa len demonštratívne stiahla do tvaru tvrdej, zvráskavenej kocky, ktorá pripomínala stvrdnutý perník, a odmietla akýkoľvek ďalší kontakt.

V tej chvíli sa v Merry niečo zlomilo. Tá zdrvujúca samota, ktorú včera na chvíľu potlačila, sa vrátila s dvojnásobnou silou a premenila sa na čistý hnev. Dokonca aj hlúpa želatína ju odmietala.

„Tak vieš čo? Buď si koláčom. Mne je to jedno!“ vyprskla, zdrapila stvrdnutého Bloba, hodila ho do najspodnejšej zásuvky svojho pracovného stola a rázne za ním zabuchla. Znovu ostala v laboratóriu sama.

Poznámka: Ak chceš vedieť čo sa stalo z koláčikom, odpoveď sa dozvieš v časti Prvoaprílový hlad