Na základni Aliancie Somnia to v poslednom čase zívalo prázdnotou a zničujúcou rutinou. Žanet bola opäť vo svojom analytickom tranze, neustále pracovala na kódovaní nového 5D kryštalického disku pre Konzílium. Tomas zasa kdesi v hangároch pedantne dohliadal na rozoberanie subpriestorových vysielačov. Odkedy pominula existenčná hrozba entity AIKO, prešli sme do nudnej byrokratickej defenzívy.
A ja? Ja som nemal na práci vôbec nič. Zostávalo mi len potĺkať sa po laboratóriách a premýšľať nad svojimi minulými dobrodružstvami. Až do dnešného dňa. Keď mi z toho ničnerobenia vyhladlo, okamžite som si spomenul na starého profesora uviaznutého v umierajúcej dimenzii CR-999.
V mojom domovskom svete je dnes prvý apríl. A tak mi v hlave skrsol nápad, ktorý by Konzílium určite klasifikovalo ako bezpečnostnú anomáliu tretieho stupňa: čo môže byť predsa väčšia sranda, ako si urobiť prvoaprílový Kanadský žartík z úplne cudzej dimenzie?
Profesor Hubert je stopäťdesiatkilová hračka prírody, ktorá absolútne nie je prispôsobená na život v umierajúcej dimenzii CR-999. Jeho mohutné telo sa unaví, len čo sa otočí na stoličke. Keď pije vodu z fontánky, pripomína to spomalený záber z prírodopisného filmu, kde sa hroch ťažkopádne brodí k napájadlu.
Táto postava bola skrátka stvorená na to, aby som si z nej urobil dokonalý kanadský žartík.
Preniesol som sa teda priamo do tela jeho malej, štíhlej, jednookej asistentky. Táto osôbka bola taká drobná, že ju profesor už niekoľkokrát omylom prisadol svojím obrovským zadkom. Sedel som na okraji kancelárskej stoličky a jej malé nôžky mi viseli vo vzduchu ako dva tenké špagátiky.
Na asistentkinom stole vládol priam chorobný poriadok. Každý jeden predmet mal svoje presné miesto a označenie. Dokonca aj štítkovač mal na sebe nalepený úhľadný štítok s nápisom „Štítkovač“.
V tej istej miestnosti, len na opačnom konci kancelárie, trónil profesorov stôl. Tam to vyzeralo ako dimenzionálny chliev. Stolička vŕzgala, akoby ju zdedil po oveľa staršom a ťažšom bratovi. Z okraja stola bolo dokonca z neznámeho dôvodu odhryznuté. Klávesnica bola neidentifikovateľne lepkavá a obrazovka stála beznádejne nakrivo.
Zoskočil som zo stoličky a bežal skontrolovať čistý vzduch. Profesor nebol nikde v dohľade. Ako ho však poznám, o chvíľu mu určite vyhladne a vráti sa do kancelárie po desiatu, ktorú má odloženu v minichladničke veľkosti menšej dodávky.
Najprv som skúsil také tie klasické kancelárske žartíky. Na spodok stoličky som pevnou lepiacou páskou pripevnil natlakovaný vzduchový klaksón. Počítačovú myš som prilepil sekundovým lepidlom k podložke a celý monitor som mu oblepil farebnými papierikmi. Hrdý na svoje dielo som sa vrátil na asistentkinu stoličku a v napätí čakal na ten slastný výbuch smiechu.
Netrvalo dlho a profesor sa skutočne vracal do kancelárie. Už päť krokov od dverí bolo počuť, ako mu hrozivo kručí vo všetkých troch žalúdkoch.
„Ty si ešte tu, Merry?“ zafučal profesor ťažkým funivým hlasom hneď vo dverách.
Troma dunivými krokmi pristúpil k minichladničke a do obrovskej tlamy nahádzal jedlo z celého prvého regála takou rýchlosťou, až to pripomínalo zrýchlené zábery z dokumentu o rabovaní obchodu. Následne na ex vychlastal vodu z plechového vedra, o ktorom som si až doteraz myslel, že ho tam zabudla upratovačka.
Sýty profesor konečne prichádza k svojmu stolu a mne nadchádza moja chvíľka slávy.
Prudko si sadol na stoličku. Klaksón pod ňou vypustil dušu asi už len v momente, keď tú obrovskú masu uvidel padať. Zvuk, ktorý z neho pod tým brutálnym tlakom vyšiel, nebolo to hrozitánske „Túúúúúú!“, aké som očakával, ale len zúfalé, umierajúce „Híííííík“. Môj Kanadský žartík sa rozsypal.
Profesor na to vôbec nereagoval. Len prižmúril oči a zaostril zrak na obzlepený monitor.
„Do čerta, asi som si v kantíne zabudol okuliare.“ zamrnčal nespokojne.
Chytil do obrovskej tlapy počítačovú myš a svojou ohromnou silou ju vytrhol z miesta aj s poriadnym kusom dreveného obkladu zo stola. Zopár farebných papierikov z monitora pri tom otrase popadalo dole, ale profesora to absolútne nerozhodilo. Jednoducho sa ťažkopádne zdvihol a odišiel. Zrejme do tej kantíny po okuliare.
Zostal som v kancelárii znovu sám. Obzeral som sa po miestnosti a premýšľal nad nejakým oveľa silnejším kalibrom. Začal som otvárať asistentkine zásuvky a v jednej z nich som našiel obrovský želé koláč. Teda… pre mňa, uväzneného v tele malinkej úzkej asistentky, bol obrovský. V hlave mi okamžite skrsla diabolská myšlienka.
Nahovorím profesorovi, že je to vzácna mimozemská želatínová forma života! “Blob”
Profesor sa vrátil z kantíny s okuliarmi a úplne novým fľakom od omáčky na plášti. Ja som ho už čakal so želatínou na nerezovej tácke.
„Pán profesor,“ prehovoril som tenkým, slabým hlasom asistentky. „V laboratóriu Bill a Flér práve objavili takúto trasúcu sa formu života.“
Profesor si zaujato nasadil okuliare s jedným rozbitým sklíčkom… zjavne si ich v tej kantíne stihol prisadnúť… a ťažkopádne sa ku mne nahol, aby sa pozrel lepšie.
„Vyzerá chutne,“ zamrmlal. „A zdá sa, že mu je zima, keď sa tak trasie.“
Zdvihol svoje obrovské čierne oči a pozrel sa na mňa ponad rozbité okuliare. „Skúsili ste s ním komunikovať? Väčšinou tieto želoidné formy komunikujú pomocou vylučovania pachu a sladkých výlučkov.“
„Oni… komunikujú?“ Na chvíľku som sa reálne zarazil nad otázkou, či si táto puntičkárska asistentka náhodou naozaj neukrývala v zásuvke cudziu formu života.
„Ukážem vám ako.“ povedal profesor a zotrel svojím mohutným prstom kus želatíny presne takým spôsobom, ako keď vám troška lekváru kvapne na kuchynskú linku.
Pričuchol k prstu a zlízol môj pokus o humor jedným ťahom.
„V každom prípade chutí výborne, Vlado.“
„Vlado?“ vypiskol som prekvapene asistentkiným hlasom.
„Marry-engela ma volá Hubert. A vlastne úplne každý na tejto základni.“ pousmial sa na mňa dobrácky, stále s pohľadom upretým ponad tie rozbité okuliare. „Jediný, kto ma kedy oslovoval Pán profesor, je Vlado z dimenzie 333.“