V laboratóriu v našej domovskej dimenzii CR-333 bolo dnes ticho. Nebolo to však ticho prázdnej miestnosti; Žanet tu sedela, no jej geniálna myseľ zjavne oscilovala v úplne iných sférach. Stroj za hrubým ochranným sklom nezvyčajne priadol a vibroval na hranici počuteľnosti. Žanet, zahĺbená do seba, neprítomne hrýzla koniec dotykového pera a občas ním rýchlo ťukla do tabletu.
Nerušene som sa k nej priblížil, využívajúc jej maximálne zamyslenie. Zhlboka som sa nadýchol. „Hmm, cítim tu strojový olej, spálené obvody a tretiu kávu. Presne takto smrdí tvoj ďalší geniálny nápad, Žanet.“
Moja uštipačnosť ju nedokázala vytrhnúť z tranzu.
„Premýšľam nad subpriestorovou anténou, ktorú v dimenzii CR-002 navrhol náš spojenec Ulbrich,“ odvetila bez toho, aby zdvihla zrak, a gestom presunula na hlavný monitor zložitý technický výkres. „Oni tento fázový zosilňovač používajú na to, aby cez kvantovú redukciu udržali stabilné spojenie pre dvadsiatich operátorov Snivostroja naraz.“
„No a?“ spýtal som sa, nasadiac svoj najlepší výraz experta, ktorý rozumie úplne všetkému.
Žanet prepla zobrazenie. Na obrazovke sa vykreslila pulzujúca 3D geometria Einstein-Rosenovho mosta. „Snivostroj spája dimenzie touto červiou dierou. Je však makroskopicky nestabilná, preto ju otváram iba v milisekundových intervaloch. Stroj ju ladí priamo na frekvenciu ľudského vedomia – prepája sa s mikrotubulami v našich neurónoch. Každá dimenzia rezonuje na vlastnej, jedinečnej kvantovej frekvencii, ktorú Snivostroj vyhľadáva a tuneluje cezeň signál.“
„Jasné, to by logicky znamenalo…“ natiahol som pauzu v pevnej nádeji, že sa Žanet chytí a dopovie to za mňa.
Chytila sa. „To by znamenalo, že ak umelo vyvoláme efekt dimenzionálneho rozpadu a necháme horizont udalostí kolabovať, vznikne anomália. Takzvaný gravitačný šepot.“
„Aháaaa.“ Rozumel som stále menej a menej.
Žanet niečo naťukala do vstupného panelu Snivostroja a dotykovým posuvníkom zvýšila kmitočty.
„Vlado, my nemusíme s tou dimenziou nadviazať spojenie úplne. Stačí, ak zo šepotu rozpadajúcich sa červích dier pretlačíme signál.“ Opatrne pootočila regulátorom na rekalibrovanom zosilňovači. „Týmto zabránime tomu, aby naša lokálna singularita okamžite skolabovala.“ S úľavným povzdychom ukázala na krásnu, neprerušovanú priamku na monitore, ktorá znázorňovala stabilitu prenosu.
„Nepotrebujeme prenášať hmotu, stačí nám iba ten gravitačný šepot, ktorý budeme nechávať vznikať a zasa rúcať v intervaloch niekoľkých milisekúnd.“
Zosilňovač zreteľne absorboval kvantové fluktuácie, ktoré k nám prenikali skrz rúcajúcu sa membránu. Snivostroj ticho priadol ako mačka na krbovej rímse a Žanet sa na ten svoj výtvor pozerala s nehou, akoby to bolo jej práve narodené dieťa.
„Teraz už len ostáva vymyslieť, ako tieto dáta zašifrovať tak, aby na ne AIKO neprišla,“ vyhŕkla rýchlo, akoby tento teoreticky fatálny zádrh bol len bezvýznamnou smietkou v jej inak geniálnom pláne.
„Mám to!“ vydýchla Žanet, úplne ignorujúc môj nemý úžas nad rýchlosťou jej myslenia.
„Ak napíšem polymorfný kvantový algoritmus, ktorý náš signál zašifruje dynamickým topologickým kľúčom, nevytvoríme len dokonalú ochranu. Vytvoríme extrémnu kompresiu, ktorá tie dáta stlačí na sub-Planckovu úroveň…“
„A napriek tomu ich na druhej strane dokážeme prečítať, však?“ prehlásil som hrdo, tešiac sa, že aspoň tuším, o čom hovorí.
„Nielen to,“ nenechala sa prerušiť. „Ak postavíme fázové vysielače v konkrétnych dimenziách a zameriame ich signál presne na rezonančnú frekvenciu dimenzie CR-713, vytvoríme interferenčnú bariéru. Dokázali by sme AIKO navždy odrezať od snovej siete Snivostrojov.“
Áno, ten nápad bol absolútne geniálny. No už teraz by som sa stavil o čokoľvek, že jeho realizácia mi prinesie len ďalší kopec nebezpečnej roboty.